1. "Ak by sme mali zatriediť smerovanie Teatro Tatro podľa slávnej Brookovej kategorizácie, vybrala by som hneď dva priečinky: divadlo sväté a divadlo drsné (ľudové), pričom do prvého by viac-menej patrili spracovávané fabuly a do druhého viac-menej výrazové prostriedky ich stvárnenia. Alebo inak, a presnejšie: veľké témy lásky, vášní a nenávisti, príbehy baladické a mýtické, sa miešajú s prízemnosťou aj zemitosťou, zmyslovosťou, bujným smiechom, splýva "vysoké" a "nízkym". Zo slovenských divadiel sú, myslím, najbližšie k dávnej komediantskej tradícii, ťahá ich to na jarmoky, pouličné akcie, do plenéru. Tvárni herci, schopní improvizácie, dominantná scénografia, výrazná hudba. A ešte niečo: bábkovosť. "Za povšimnutie stojí, že Teatro Tatro (pravdepodobne programovo) nedeklarovalo svoju príslušnosť ani k divadlu činohernému, ani k divadlu bábkovému(…) Bábkarská spoločnosť však paradoxne cíti, že aj keď sa v produkciách divadla Teatro Tatro neobjavuje klasická bábka (…), predsa sa nám inscenácie tohoto divadla vidia bábkovými." (I.Polívková-Hledíková, Medzičasopis 2/93)."
Anna Grusková bulletin DN ´93
2. Sen o cirkuse Najpôsobivejšie pobavila svojim humorom skromná skupina - Teatro Tatro z Nitry. Keďže nemali vlastnú scénu, postavili si svoje cirkusové šapitó a práve tam sa odohrala premiéra "Bianka Braselli - dáma s dvomi hlavami" od českého spisovateľa Jana Weissa. Slováci pripravili paródiu cirkusu plnú klauniád starých ako svet, efektných ale aj skutočných. Imponovali manuálnou zručnosťou, dobrými gymnastickými výkonmi. Popri všetkých gagoch, prekáračkách a pútavej zábave, vedeli vyrozprávať čosi viacej. V strede ich scény sníval svoj sen nejaký Celerín - počestný, nesmelý meštiak. Sníval, že sa ocitol v cirkuse, a že sa zaľúbil do ženy s dvomi hlavami (teda do jednej z tých hláv), zošalel a dokonca prišiel o všetky svoje peniaze. Na konci zostal sám so svojou peňaženkou a nesplnenými snami o zmene života. A za ním len odchádzajúci cirkusanti v svetle reflektorov spod nadvihnutých bokov stanu, ktorí vyzerali akoby pochodovali priamo do záberu Felliniho filmu. Ale zatiaľ by sa od cirkusantov z Nitry i naše divadlo a veľa hostí malo čo učiť, hoci radosti z hry, šikovnosti (v akrobacii neoklameš). Lyrickej pohody ducha, ktorá vylučuje nafúkanosť z jednej strany a konjunkturálny optimizmus zo strany druhej. Múdreho odstupu od sveta i od samých seba tak ľahko preskakujúceho na druhú stranu rampy (zvlášť, keď je namiesto rampy polkruh arény). Či nie práve to by mohlo byť receptom na unudenú ľahostajnosť, ktorá bola hlavnou morou na tohtoročnom festivale "Kontakt".
Jacek Sieradzki Divadelný kritik Časopis - týždenník "Polityka" Recenzia k predstaveniu "BIANKA BRASELLI - DÁMA S DVOMA HLAVAMI" 10.6.2000
3. " Je to geniálna, ničím neohraničená hra na divadlo..." Giorgio Strehler v "Sluhovi dvoch pánov" vzkriesil talianske ľudové divadlo spred 300 rokov, Spišák vrátil do života jarmočnú búdu, jednu z tých, ktoré pred 100 rokmi obchádzali Strednú Európu. Jeho predstavenie, to je stroj času, prenášajúci do časov zájazdových cirko - divadiel, v ktorých vystupovala smrtonosná blcha, hovoriaci pes, i žena s dvoma hlavami. Veľkosť toho predstavenia spočíva v ilúzii. Vieme veľmi dobre, že hovoriaci pes hovorí hlasom herca schovaného za závesom, druhá hlava Bianky je z gumy a smrtonosná blcha neexistuje. Ale chceme byť klamaní, lebo Spišák sa baví divadlom ako decko. Vojdite a ucítite svet predmestí, atlétov, ktorým čísla nie vždy vychádzajú, i lásky na život a na smrť. To môže byť najdôležitejší večer vášho života, tak ho neprepaste.
Roman Pawlowski Gazeta Stoleczna Recenzia k predstaveniu "BIANKA BRASELLI - DÁMA S DVOMA HLAVAMI"