BIANKA BRASELLI, DÁMA S DVOMA HLAVAMI
Divadlo hromových úžasov a vzácnych nemožností v dvoch dejstvách.
Autor literárnej predlohy: Jan WEISS
Scenár a réžia: Ondrej SPIŠÁK
Výprava a kostýmy: Ivan HUDÁK
Text piesne: Vlado ZETEK
Hudba: Ivan GONTKO, výber
Človek odpradávna túžil byť prekvapovaný neznámym, fascinovaný tajomným, napínaný, príjemne strašený a vzrušujúco udivovaný. Využitá v praxi znamená táto "slabosť"` nevyčerpateľný zdroj úspechov pre ten typ umelcov, ktorí vládnu zmyslom pre tajuplnosť príbehu a napínavú zápletku. Hlavne však pre fantáziu, ktorá vo svojich krajných prejavoch vyráža dych.
"Bianka Braselli, dáma s dvoma hlavami" je prvé predstavenie, ktoré TEATRO TATRO uvádza v pojazdnej scéne "Maringotka", v divadle hromových úžasov a vzácnych, takmer neoceniteľných nemožností. Dramatizáciu poviedky českého spisovateľa Jana Weissa (1892 - 1972) nadväzuje na prachom zapadnuté, zabudnuté tradície kočovného komediantstva, potulného herectva a cirkusáctva, mámenia myslí v tom najlepšom zmysle slova. Predstavenie je javiskovou podobou Weissovej poviedky o snoch a túžbach obyčajného človeka - občana Celerína Počuchova, a ich "naplnení" počas magického predstavenia v panoptiku pána Giakoma.
Cirkusový riaditeľ, pán Giakomo, je majstrom mágie a psychológie. Je to podivný muž, voňajúci ďalekými krajinami, exemplár tuláka v nadživotnej veľkosti, starý vášnivec chorobne túžiaci prekvapovať svet, udivovať národy, vyvolávať úžas, či snáď sa posmievať vypúleným očiam fádnych ľudkov svojim bizarným podvodom. Tisíce miest prešlo jeho očami, tisíce hor a riek prekročili jeho míľové nohy. Dokáže vstupovať do ľudských snov a prebúdzať v ľudskej fantázii bizarné predstavy. Využíva na to zariadenie svojho magického panoptika. Stelesňuje diaľky, exotiku. Žije život, po ktorom túži pán Celerín. Pán Celerín však nikdy nebude schopný odpútať sa od svojich istôt a žiť túlavým životom tak ako Giakomo. "Pán Celerín neľutoval dve tisícky. Ale seba poľutoval! Aký je malý a úbohý oproti tým tulákom sveta Čo je jeho vilka proti tej zvetranej búde, ktorá sa môže postaviť na úpätí katedrál so zelenými kupolami rovnako ako v tieni Guarisankaru! Stojí podvejármi nesmiernej palmy, stojí pod rozkročeným obrom Eiffelu, stojí na vrcholci pyramídy Chufu, stojí na severnom póle, v diadéme severnej žiary..."
"Pán Počuchov sám v sebe, v priepasti svojej bytosti, bol tiež takým rozdvojencom - a v tom to väzilo. Nemal síce dve hlavy ako ona dáma, ale časom sa mu zdalo, že má dve duše. Jedna všedná a maličká, ktorá vyjadrovala jeho telo a prispôsobovala sa okoliu jednotvárnym úsmevom blahobytnej tváre. Bola v nej tuctová každodenná sebeckosť a krvilačnosť s perami červenými ako po krvavom úsvite.
Ale tá druhá jeho duša, úplne utlačená od sveta a od ľudí zvlášť, klíčila niekedy, napokon veľmi zriedka, v clivo opojný kvet, ktorý voňal morom búrkami, slnkom. . . "No i pán Giakomo závidí Celerínovi pokoj a istotu jeho života, lebo nikdy nebude schopný postať na jednom mieste. Vždy bude ovládaný diaľkami, vždy bude obúvať nepokojné tulácke topánky. zväčši foto Túžby oboch hrdinov, tak ako túžby nás všetkých zostávajú nenaplnené. Prostredie cirkusu - nie kašírovaného, javiskového, ale skutočného, však na chvíľu umožňuje divákom zabudnúť na hranicu medzi snom a realitou, umožňuje vstúpiť na chvíľu do sveta, ktorý im je blízky a vzdialený zároveň. "... ak niet na tomto svete Podmienok pre dámu s dvoma hlavami, môže sa zrodiť v inom svete, vo svete snov. Každý náš deň je vlastne tiež len snom, ružovo jednotvárnym. Natoľko sme si zvykli na tento sen, stále sa opakujúci, a myslíme, že je to skutočnosť, zatiaľ čo niet žiadnej skutočnosti, i slnko je sen, i more je sen, i egyptské pyramídy..."
Autenticita prostredia a príbehu je podporená aj tým, že celé predstavenie je prešpikované cirkusovými číslami (hovoriaci pes, vrhač nožov, levitujúci ľudia, hypnóza, klaunské výstupy...), odohrávajúcimi sa v panoptiku pána Giakoma, v panoptiku života. Vstúpte a snívajte s pánom Celerínom. Ale i s pánom Giakomom, ktorí vie a netají, že: "Sen je sen. Zostavil som ho, ako som vedel najkrajšie. Nemožno chcieť nemožnosti. Keby som mal živú Bianku Braselli, bohvie, dobrodínec, že by som vám ju dal za ženu. Ale keďže nemám, lepší sen ako nič! A bol to, pane kapitálny sen, - sám viete, tvrdý, jasný a pevný - na neroztrhanie." Nuž teda vstúpte a snívajte a my Vám prajeme, aby i váš sen bol nezničiteľný...
